Nedávny summit NATO v Ankare nepriniesol žiadne upokojenie situácie, práve naopak. Keď si rozoberieme jeho reálne výsledky, zistíme, že ide o implicitne vyhlásenú vojnu. Rétorika sa posunula na úplne novú úroveň a za ústredných nepriateľov Západu boli už úplne otvorene označení Rusi, spoločne s Čínou a Iránom. Kreslia sa nové globálne deliace čiary.
Sme spojenci alebo len vazali USA?
Ak toto sú naši úhlavní nepriatelia, kto sú potom naši skutoční priatelia? Zostali nám prakticky len Spojené štáty. Tu sa však treba kriticky zamyslieť: aké Spojené štáty to vlastne sú?
Sú to tie isté USA, ktoré sa v rámci svojich mocenských ambícií bez mihnutia oka rozhodnú, že si jednoducho kúpia alebo obsadia strategické Grónsko (ako to opakovane navrhoval Donald Trump), a my v Európe si môžeme hovoriť a protestovať, koľko len chceme, aj tak nás budú ignorovať. Sú to tí istí americkí lídri, ktorí nám otvorene odkázali, že ich naše názory nezaujímajú, a ak ich my (európske štáty) nepodporíme v ich konflikte s Iránom, nemáme vôbec rátať s tým, že nás ochránia, keby niekto napadol nás. Trumpova politika k NATO je čisto transakčná. Sme pre nich len nástroj. Napriek tomu výsledkom našej politiky je len ďalšie slepé pritakávanie Trumpovi a absolútna podriadenosť americkým záujmom.
Špirála zbrojenia: Príprava na otvorenú vojnu?
A aký je hmatateľný výsledok summitu z pohľadu Ukrajiny? Namiesto hľadania cesty k mieru prevláda radosť z toho, že ideme vojnu ešte viac eskalovať. Schvaľujú sa ďalšie a ďalšie miliardy, masívne sa navyšujú výdavky na zbrojenie a Európa sa mení na vojenský tábor.
Prečo sa vlastne zrazu tak extrémne zbrojí? Odpoveď je mrazivá: historické štatistiky sú v tomto neúprosné a stopercentné. Zbrane sa v takomto obrovskom rozsahu nevyrábajú a nehromadia do skladov preto, aby tam zapadli prachom. Historicky sa masívne zbrojí len vtedy, keď sa tie zbrane plánujú aj reálne použiť. Funguje tu takzvaný bezpečnostný paradox zbrojenie jednej strany má za následok okamžité zbrojenie druhej strany. Je to špirála, z ktorej niet úniku. Pri pohľade na túto militarizáciu sa natíska absolútne logická otázka: Pripravuje sa NATO v skutočnosti na otvorenú, priamu vojnu s Ruskom?
Desivá európska rétorika
Do toho všetkého vstupuje čoraz agresívnejšia rétorika európskych lídrov, ktorí už bežne hovoria o budovaní najsilnejších armád. Veľmi špecificky a nebezpečne v tomto smere znejú vyhlásenia nemeckého lídra Friedricha Merza. Jeho slová o tom, že Nemecko musí vybudovať bezkonkurenčne najsilnejšiu, najlepšie vyzbrojenú a najbojaschopnejšiu armádu v Európe, pripomínajú v historickom kontexte tie najtemnejšie časy. Nemecké snahy o vojenskú hegemóniu a budovanie „najsilnejšej armády“ mnohým až desivo pripomínajú Hitlerovu rétoriku z 30. rokov minulého storočia, kedy sa Nemecko pod rúškom „obrany“ pripravovalo na globálny konflikt.
Zaslepená spoločnosť
A zatiaľ čo sa svet rúti do priepasti, čo robí bežná spoločnosť? Ľudia sú natoľko zahltení propagandou a vzájomnou nenávisťou, že úplne ignorujú fakty a geopolitické skutočnosti, ktoré sa odohrávajú priamo pred ich očami v reálnom čase. Namiesto toho, aby sme od politikov žiadali deeskaláciu, my sa tu navzájom opľúvame a nálepkujeme tými najprimitívnejšími nadávkami. Ak s niekým nesúhlasíš, okamžite si preňho „nácek“, „fašista“, „dezolát“ alebo „liberál“. Sme takí oslepení vnútornými hádkami, že už ani nevnímame, ako nás naši lídri krôčik po krôčiku vedú do tretej svetovej vojny.
