Konflikt na Ukrajine nevznikol len tak. Predchádzalo mu osem rokov bojov, mŕtvych civilistov, neplnených dohôd a rastúcej nenávisti. Ukrajina sa rozdelila na dva tábory. Rusko podporovalo ozbrojenú domobranu. Kyjev proti nej poslal armádu. Západ začal Ukrajinu vyzbrojovať.
A keď sa všetky tieto udalosti naukladali na seba, prišiel rok 2022.
Jedna Ukrajina, dva úplne odlišné svety
Ukrajina bola dlhodobo rozdelená.
Na západe krajiny žili prevažne ľudia, ktorí chceli smerovať k Európskej únii. Na východe bola silná ruská menšina a veľká časť obyvateľstva sa cítila kultúrne aj politicky bližšie k Rusku.
Tieto dva pohľady existovali vedľa seba celé roky. Napätie rástlo podľa toho, kto bol práve pri moci a aký príbeh o budúcnosti Ukrajiny presadzovalo vedenie krajiny. Potom prišiel Majdan.
Nikto nechcel byť ticho. Protest zmenil smerovanie celej krajiny
Málo sa teraz hovorí o masových protestoch v Kyjeve. Majdan prelome rokov 2013 a 2014 ukázal, že veľká časť Ukrajincov je neskopojná.
Vtedajší proruský prezident Viktor Janukovyč odmietol podpísať asociačnú dohodu s Európskou úniou. Protesty viedla opozícia. Do jej vedúcich funkcií sa postavili politici ako Arsenij Jaceňuk a Oleh Ťahnybok.
Janukovyč napokon stratil moc a Ukrajina prudko zmenila smer. Z proruského kurzu prešla na radikálne prozápadný. Pre veľkú časť západnej Ukrajiny to bolo víťazstvo. Na východe krajiny však začali ľudia cítiť ohrozenie.
Ruština, školy a pocit, že im berú vlastnú identitu
Majdanom to nekončilo. Objavili sa snahy zrušiť dvojjazyčnosť a postavenie ruštiny ako oficiálneho úradného jazyka.
Začali sa zatvárať ruské školy a ruská kultúra bola popieraná. Ruská menšina na východe mala pocit, že prichádza o svoje základné práva. Miestni Rusi sa postavili na odpor. Vytvorili domobranu, ktorá mala brániť ich záujmy.
Nebola to však iba skupina nespokojných civilistov so zopár starými puškami. Historické a spravodajské zdroje potvrdzujú, že domobranu logisticky, finančne a vojensky podporovala Ruská federácia.
Zapojili sa ruské tajné služby aj armáda. Dôležitú úlohu zohrali velitelia ako Igor Strelkov.
Konflikt sa začal meniť na vojnu.
Ozbrojená domobrana obsadzovala úrady. Kyjev poslal armádu
Domobrana začala obsadzovať školy a štátne úrady. Silou si chcela vynútiť menšinové práva.
Kyjev odpovedal vojensky. V roku 2014 sa začali prvé ťažké boje medzi ukrajinskou armádou a ozbrojenými skupinami na východe krajiny. Každý útok vyvolal ďalšiu odvetu.
Čím viac tlačila ukrajinská armáda, tým tvrdšie odporovala domobrana a naopak.
Napätie ešte zvýšila blokáda zavedená ukrajinskou armádou. Ruská menšina sa dostávala do čoraz nehumánnejších podmienok.
Potom prišla Odesa.
Odesa: 48 zaživa upálených ľudí a udalosť, na ktorú Rusi nezabudli
2. mája 2014 vypukli v Odese pouličné boje. Polícia podľa pôvodného textu nečinne sledovala, ako sa situácia mení na masaker.
Stanový tábor proruských demonštrantov bol zničený. Ľudia sa pred násilím ukryli v Dome odborov. Budovu však zachvátil požiar. Ukrajinskí pravicoví radikáli na ňu hádzali Molotovove koktaily. V budove sa nachádzali aj ženy a deti.
Zaživa bolo upálených 48 ľudí. Viac ako 250 ďalších utrpelo zranenia.
Pre ruskú menšinu a proruských separatistov sa Odesa stala symbolom útlaku zo strany Kyjeva. A zároveň dôvodom pokračovať v ozbrojenom boji.
Prvá dohoda mala zastaviť zabíjanie. Nezastavila ho
Situácia bola natoľko vyhrotená, že si Rusi a Ukrajinci napokon sadli za rokovací stôl.
5. septembra 2014 podpísali prvú minskú dohodu. Riešenie malo byť jednoduché: sporné územie zostane súčasťou Ukrajiny, ale miestni Rusi získajú značnú autonómiu.
Prvým bodom dohody bolo okamžité prímerie. V skutočnosti však nenastalo.
Ani jedna strana z dohody nedodržala ani slovo a boje pokračovali.
Podpísali druhú dohodu. Dopadla rovnako
2. februára 2015 sa lídri stretli znovu. Tentoraz aj za prítomnosti zástupcov Európskej únie. Podpísali druhú minskú dohodu. Bola však v podstate iba kópiou prvej.
Ukrajina nechcela zaviesť politické zmeny na území, ktoré vojensky nekontrolovala a kde nebola zaručená bezpečnosť.
Rusko a separatisti zase nechceli stiahnuť vojakov a odovzdať kontrolu nad hranicou, kým Kyjev nezmení ústavu. Každá strana čakala, že prvý krok urobí tá druhá.
Výsledok? Dohoda zostala iba na papieri.
Mier neprišiel. Nové dohody sa nepodpisovali. Staré sa nedodržiavali. Civilisti ďalej trpeli
Od roku 2014 do roku 2022 sa na východe Ukrajiny neustále bojovalo.
Na jednej strane stála ukrajinská armáda. Na druhej domobrana podporovaná Ruskom.
Ukrajina mala vojenskú prevahu. Vyhrávala a domobranu systematicky ničila. Rusi tam osem rokov umierali, hoci oficiálne sa ruská armáda priamo nezapojila.
Bývalá nemecká kancelárka Angela Merkelová neskôr vyhlásila, že Minské dohody slúžili na získanie času, aby mohol Západ Ukrajinu vyzbrojiť.
V Rusku medzitým rástol tlak na Putina. Politici aj ľudia z ruských ambasád mu vyčítali, že sa nezastáva vlastných ľudí a necháva ich na Ukrajine umierať.
A tu sa natíska nepríjemná otázka: Koľko dní by podobnú situáciu tolerovali Spojené štáty? Zrejme ani osem dní. Nie ešte osem rokov.
Potom Putin prekročil hranicu
V roku 2022 Putin napadol Ukrajinu. Napadol suverénny štát. Bol to bezprecedentný a neospravedlniteľný čin. To je nespochybniteľné.
Problém je, že veľká časť verejnosti pozná celý konflikt až od tohto momentu. Akoby pred ruským vpádom neexistoval Majdan, Odesa, Donbas, domobrana, blokáda ani osem rokov ozbrojených bojov.
Akoby sa útok objavil z ničoho. Dnes vojna vyčerpáva Ukrajinu aj Rusko. A možno je iba otázkou času, kedy jedna zo strán siahne po jadrovej zbrani.