Keď Rusko v roku 2022 začalo inváziu, jedným z hlavných argumentov a oficiálnych cieľov Moskvy bola takzvaná „denacifikácia“ Ukrajiny. Kremeľ tvrdil, že v štruktúrach ukrajinského štátu je hlboko zakorenený nacizmus. Celý západný svet, vrátane nás, to vtedy okamžite označil za hoax, nebezpečnú propagandu a totálny blud, ktorý mal len ospravedlniť vojenskú agresiu.
Šokujúci krok Kyjeva
Avšak to, čo predviedla Ukrajina len nedávno, mení situáciu. Oficiálne kroky ukrajinského štátu z posledného obdobia jednoznačne a nevyvrátiteľne potvrdzujú prítomnosť a glorifikáciu nacistickej ideológie na najvyšších miestach. Ukrajinské úrady totiž dali exhumovať a následne s plnými štátnymi poctami pochovať známeho ukrajinského neonacistu Andrija Meľnyka. Človeka, ktorý počas druhej svetovej vojny figuroval vo vedení OUN (Organizácia ukrajinských nacionalistov) jednej z najodpornejších kolaborantských skupín vôbec.
Kto bol v skutočnosti Andrij Meľnyk?
Aby sme mali reálnu predstavu, komu Ukrajina vystrojila oslavný pohreb a koho dnes označuje za historického hrdinu. Andrij Meľnyk a jeho frakcia (OUN-M) fanaticky verili, že nezávislú Ukrajinu vybudujú jedine v úzkej spolupráci s Adolfom Hitlerom. Keď nacistické Nemecko v roku 1941 napadlo Sovietsky zväz, meľnykovci išli doslova v pätách nemeckej armády. Vo veľkom pomáhali nacistom zakladať miestnu okupačnú správu a organizovali civilný život pod nemeckou nadvládou. Ich lojalita k Tretej ríši bola absolútna.
Zatiaľ čo banderovci (OUN-B) a meľnykovci (OUN-M) sa medzi sebou mocensky nenávideli a dokonca sa navzájom vraždili, obe frakcie páchali brutálne zverstvá. Z Meľnykových stúpencov sa vo veľkom regrutovali členovia takzvanej Ukrajinskej pomocnej polície (Schutzmannschaft). Títo policajti priamo asistovali nemeckým vyhladzovacím komandám (Einsatzgruppen) pri identifikácii, zhromažďovaní a hromadnom strieľaní ukrajinských Židov, napríklad pri neslávne známom masakri v Babom Jare. Ich praktiky boli neľudské a zahŕňali mučenie, znásilňovanie a zabíjanie žien a detí. Pre lepšiu predstavu, uctievať dnes Meľnyka je presne to isté, akoby sme my na Slovensku s plnými štátnymi poctami pochovávali Vojtecha Tuku či Alexandra Macha, alebo akoby si v Nemecku stavali pamätníky Goebbelsovi, Himmlerovi a Mengelemu.
Štátom posvätený nacizmus
Týmto aktom sa stalo nespochybniteľným faktom, že súčasná Ukrajina považuje nacistických vojnových zločincov za hrdinov národa. Nejde o výkrik nejakej extrémistickej skupiny, ale o postoj štátu. Samotný prezident Volodymyr Zelenskyj sa na margo tohto pohrebu vyjadril: „Je mimoriadne symbolické, že ukrajinskí hrdinovia dneška budú odpočívať bok po boku s Ukrajincami predchádzajúcich generácií, ktorí sa tiež zaslúžili o to, aby Ukrajina bola taká, aká je.“
Pripisovať nacistickému vrahovi z druhej svetovej vojny zásluhy za to, aká je Ukrajina dnes, je absolútne neakceptovateľné. Ak hlava štátu považuje takého človeka za hrdinu, potom sa logicky natíska záver, že všetci, ktorí dnes nekriticky podporujú ukrajinské vedenie, sa verejne hlásia ku glorifikácií nacizmu.
Celú situáciu navyše vyhrotil dekrét Volodymyra Zelenského, na základe ktorého jedna z jednotiek ukrajinských ozbrojených síl dostala čestný titul „Hrdinovia Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA)“. Ide pritom o armádu nacionalistov, ktorá má na svedomí brutálne vyháňanie a masové vraždenie Poliakov počas neslávne známeho Volynského masakru, ale podieľala sa aj na vraždení Židov či volynských Čechov na západe Ukrajiny.
Facka najväčšiemu spojencovi a diplomatická vojna
Tento krok, pochopiteľne, vzbudil obrovskú vlnu nevôle, a to najmä u kľúčového spojenca v Poľsku. Poliaci majú s ukrajinskými nacistami tie najtragickejšie skúsenosti z čias Volynského masakru. Keď Zelenskyj verejne označil kolaborantov za hrdinov, pohár poľskej trpezlivosti pretiekol. Poľský prezident Karol Nawrocki v júni 2026 oficiálne odobral Volodymyrovi Zelenskému najvyššie poľské štátne vyznamenanie Rad Bielej orlice.
Reakcia Kyjeva namiesto diplomatickej sebareflexie bola demonštratívna a absolútne arogantná. Zelenskyj toto štátne ocenenie nevrátil s patričnou úctou cez ambasádorov alebo diplomatov, ale poslal ho do Varšavy doslova poštou. Okamžite sa k nemu z trucu pridali ďalšie ukrajinské elity. Svoje poľské vyznamenania demonštratívne vrátili traja bývalí prezidenti (Kučma, Juščenko, Porošenko), šéf diplomacie Andrij Sybiha, šéf vojenskej rozviedky Kyrylo Budanov a dokonca aj samotný ukrajinský veľvyslanec v Poľsku.
Odpoveď z Varšavy na seba nenechala dlho čakať. Poľskí predstavitelia tento krok ostro odsúdili s trpkým konštatovaním, že ukrajinská vláda „odovzdáva poľské vyznamenania ľahkou rukou, pričom zabúda, že presne tými istými rukami sa načahovali po poľskú pomoc a táto pomoc prišla.
Týmto prístupom Ukrajina dokazuje, že si neváži nielen historickú pravdu, ale ani spojencov, ktorí ju od prvého dňa vojny držia nad vodou a poskytli útočisko miliónom ich občanov. Namiesto vďaky im ukrajinské elity radšej vrátia vyznamenania poštou v balíku, len aby si mohli ďalej nerušene uctievať nacistických kolaborantov.
Je to absolútny paradox a ukážka straty akejkoľvek diplomatickej súdnosti. Na jednej strane ukrajinské vedenie doslova žobre o zbrane, muníciu a finančné balíčky od celého sveta, pričom veľmi dobre vie, že bez tejto pomoci by ich štát už dávno skolaboval.
Na druhej strane sa však k svojim najväčším a najvernejším spojencom správajú s nepochopiteľnou aroganciou, často priam až ako k nepriateľom. Namiesto elementárnej vďaky a diplomatickej pokory voči štátom, ktoré im zachraňujú existenciu, sme svedkami urážok, arogantných odkazov a demonštratívneho vracania štátnych vyznamenaní. Hryzú ruku, ktorá ich kŕmi, čím len potvrdzujú, že im chýba základná sebareflexia a rešpekt voči vlastným záchrancom
