Ukrajina bola po udalostiach z roku 2014 názorovo hlboko rozdelená na východ a západ. Zatiaľ čo východná časť krajiny bola vždy veľmi prorusky orientovaná, západná časť sa profilovala výrazne proeurópsky. Tieto názory sa v spoločnosti polarizovali najmä podľa toho, kto bol práve pri moci, respektíve aký naratív prezentovalo vtedajšie vedenie krajiny.
Zlomovým bodom bol Majdan (Euromajdan) na prelome rokov 2013 a 2014. Išlo o masové protesty na kyjevskom Námestí nezávislosti, ktoré vypukli po tom, čo vtedajší proruský prezident Viktor Janukovyč odmietol podpísať asociačnú dohodu s Európskou úniou. Do vedúcich funkcií opozície, ktorá protesty viedla a neskôr prevzala moc, sa postavili politici ako Arsenij Jaceňuk či Oleh Ťahnybok.
Po Majdane sa smerovanie krajiny zmenilo z proruského na radikálne prozápadné, no zašlo to až tak ďaleko, že sa ruskej menšine na východe začali upierať základné práva. Došlo k snahám o zrušenie dvojjazyčnosti, zrušenie ruštiny ako oficiálneho úradného jazyka a následne sa začali zatvárať ruské školy. Ruská kultúra bola popieraná, voči čomu sa miestni Rusi logicky postavili na odpor.
Na obranu svojich záujmov založili domobranu. Historické a spravodajské zdroje potvrdzujú, že túto domobranu logisticky, finančne a vojensky vyzbrojila Ruská federácia, konkrétne ruské tajné služby a armáda, pričom kľúčovú rolu zohrali velitelia ako Igor Strelkov.
Táto vyzbrojená domobrana začala obsadzovať školy a úrady, aby si silou vynútila menšinové práva. Na to Kyjev zareagoval tak, že ich začal vojensky potláčať. Práve v tomto roku 2014 sa začali prvé ťažké boje. Napätie v regióne sa stupňovalo a vojenská iniciatíva rástla z oboch strán. Čím viac Ukrajina tlačila, tým viac Rusi oponovali, a naopak. Situácia sa vyhrotila po tom, čo ukrajinská armáda zaviedla blokádu, ktorá uvrhla ruskú menšinu do čoraz viac nehumánnych podmienok.
K eskalácii odporu prispel aj tragický masaker v Odese počas tamojších protestov. Tento masaker sa odohral 2. mája 2014, kde bolo za živa upálených 48 ľudí a ďalších viac ako 250 utrpelo zranenia. Veľká pouličná bitka za prítomnosti nečinnej polície sa skončila zničením stanového tábora a podpálením Domu odborov, kam sa skryli proruskí demonštranti. Ukrajinský pravicoví radikáli hádzali na budovu, v ktorej boli aj ženy a deti, Molotovove koktaily. Pre ruskú menšinu a proruských separatistov sa tento deň stal symbolom útlaku zo strany Kyjeva a jedným z hlavných mobilizačných argumentov pre ďalší ozbrojený boj.
Na základe tejto vyhrotenej situácie si Rusi s Ukrajincami sadli za stôl a 5. septembra 2014 bola podpísaná Prvá minská dohoda. Jej podstatou bolo, že sporné územie zostane ukrajinské, ale Rusi tam budú mať značnú autonómiu. Hoci dohoda prešla, okamžité obojstranné prímerie, ktoré bolo prvým bodom protokolu, v praxi nikdy nenastalo a ukrajinská strana nedodržala ani slovo.
2. februára 2015 sa lídri stretli opäť, tentoraz aj za prítomnosti zástupcov EÚ, a podpísali Druhú minskú dohodu. Čo bola v podstate len kópia tej prvej. Dohoda bola paralyzovaná, pretože ju neplnila ani jedna strana podľa predstáv tej druhej. Ukrajina odmietala zaviesť politické zmeny na území, ktoré vojensky nekontrolovala a kde nebola zaručená bezpečnosť. Rusko a separatisti zase odmietali stiahnuť vojská a odovzdať hranice, kým Kyjev nezmení ústavu. Nasledujúcich 8 rokov (až do roku 2022) prebiehali na východe neustále ozbrojené konflikty medzi ukrajinskou armádou a domobranou. Ukrajina vďaka armádnej prevahe vyhrávala a domobranu systematicky ničila.
Osem rokov tam Rusi umierali, no ruská oficiálna armáda sa stále priamo neangažovala. Keď sa neskôr Rusi opäť snažili domôcť dodržiavania dohôd, bývalá nemecká kancelárka Angela Merkelová vyhlásila, že Minské dohody boli len účelovým spôsobom, ako získať čas, aby mohol Západ Ukrajinu vyzbrojiť. Na Putina v tom čase silnel obrovský tlak z domáceho prostredia, od politikov aj z ruských ambasád, že si nezastáva vlastných ľudí a necháva ich tam umierať. Nové dohody sa neuzatvárali, staré neplatili a civilisti trpeli. Natíska sa otázka: Koľko by toto vydržali Američania? Zrejme ani 8 dní, nieto ešte 8 rokov.
Následne v roku 2022 Putin napadol Ukrajinu, čím bezprecedentne napadol suverénny štát, čo je nespochybniteľné a neospravedlniteľné zlo. Väčšina ľudí pozná históriu konfliktu na Ukrajine až od tohto momentu akoby tomu nič nepredchádzalo a ten vpád by nebol vyprovokovaný. Je to vyčerpávajúca vojna, ktorá ničí Ukrajinu aj Rusko, a možno je len otázkou času, kedy jedna zo strán siahne po použití jadrovej zbrane.
Táto vojna nebude mať na bojisku nikdy víťaza. Skončí sa buď dohodou pri stole, alebo strašným prúserom. Skutočným ekonomickým víťazom sú však už dnes USA a ich zbrojárske firmy a taktiež európske zbrojárstvo. USA tento konflikt podporujú, predávajú do Európy svoj plyn a ropu a samotnou vojnou nijako netrpia. Začiatkom roku 2021 (pred vojnou) tvoril americký LNG zhruba 24 % celkového európskeho dovozu. Začiatkom roku 2026 už USA pokrývali viac ako 57 % všetkého dovozu LNG do Európskej únie. Spojené štáty si tak vybudovali absolútnu dominanciu na európskom trhu s plynom a profitujú z toho americké ťažobné a logistické spoločnosti.
Európa, klasicky, Američanom len prikyvuje. Je pochopiteľné, že sa chceme prikloniť na stranu USA, ale je nepochopiteľné, že roky rokúce masívne dotujeme vojnu, ktorá nevedie k riešeniu.
Víťazmi tohto konfliktu budú nakoniec tí, ktorí získajú prístup k obrovskému nerastnému bohatstvu na Ukrajine, pretože samotnej Ukrajine na konci dňa nezostane prakticky nič. Krajina sa už teraz postupne rozoberá. Je podloženým faktom, že Ukrajina disponuje jednými z najväčších európskych ložísk kritických surovín, ako sú lítium, titán a vzácne zeminy, ktorých hodnota sa odhaduje na desiatky biliónov dolárov. Viacerí vplyvní americkí politici sa v médiách vôbec netaja tým, že západná vojenská pomoc je priamou investíciou do tohto bohatstva a formujú sa plány na ťažbu týchto strategických surovín americkými korporáciami ako protihodnota za podporu.
Zatiaľ čo Európe sa nevráti vôbec nič a my to celé len financujeme, skutočným víťazom je opäť Amerika. My Európania platíme desiatky až stovky miliárd eur na podporu ukrajinskej strany v konflikte. Podľa oficiálnych dát už len inštitúcie Európskej únie a jej členské štáty vyčlenili na rôzne formy pomoci Ukrajine sumu vysoko presahujúcu 100 miliárd eur, no naspäť nedostaneme nič. Spojené štáty si týmto spôsobom geniálne vyčerpávajú Rusko ako svojho najväčšieho globálneho rivala. Dokonca aj najvyšší americkí predstavitelia obrany už otvorene vyhlásili, že ich strategickým cieľom je vidieť Rusko dlhodobo vojensky a ekonomicky oslabené. Prečo by sa teda USA tejto vojne bránili? Európa platí astronomické sumy za to, aby na bojisku umierali Ukrajinci a aby jeden z najväčších rivalov USA bol vďaka európskym peniazom a cudzej krvi neustále slabší.
Na Západe všetci nadávajú na Putina, ale na jeho miesto sa môže dostať niekto oveľa radikálnejší ktorý nebude mať problém s plošnou likvidáciou obyvateľstva ako sa to deje napríklad v Gaze. Zaujímavé je sledovať myšlienkový obrat v samotnom Rusku. Sú tam poprední stratégovia a poradcovia ako Dmitrij Trenin, ktorí pred rokom 2022 hľadali kompromisy so Západom a plnohodnotný vpád odmietali. Po rokoch vyčerpávajúceho konfliktu toho však majú plné zuby a dnes už sami otvorene odporúčajú znížiť prah a použiť jadrovú zbraň, aby Západ donútili ustúpiť. Kam to vlastne chceme týmto neustálym tlakom dotiahnuť? Bežní Rusi majú navyše často názor, že Putin je slabý, že to mal chytiť pevne do rúk a zrovnať za tri dni. Putin však nemá zatiaľ záujem vyvolať tretiu svetovú vojnu.
Na druhej strane barikády vidíme alarmujúci stav. EÚ dáva Ukrajine tento rok 90 miliárd eur na zbrojenie, NATO ďalších 70 miliárd. Tieto peniaze sa však bezbreho rozkrádajú, ten tok je absolútne nekontrolovaný a nekontrolovateľný.
Ukrajinské elity okolo Zelenského kradnú a predlžujú toto zbytočné utrpenie. Teraz kradnú už do takej miery, že sa udávajú aj navzájom. Za obrovskú korupciu išiel do väzby napríklad vplyvný oligarcha Ihor Kolomojskij a za úplatok vo výške 2,7 milióna dolárov bol zatknutý dokonca aj predseda Najvyššieho súdu Ukrajiny Vsevolod Kňazev. Pre masívne rozkrádanie pri armádnych nákupoch museli skončiť aj viacerí vysokopostavení úradníci z ministerstva obrany.
Ukrajinské elity kradnú a tento stav im vyhovuje. Západ bohatne, najväčšie zbrojovky majú rekordné zisky, USA predávajú energonosiče, získavajú práva na nerastné suroviny a nechávajú niekoho iného, aby za nich fyzicky vyčerpával jednu z najväčších vojenských veľmocí a ich globálneho súpera.
Ak raz Rus položil na nejaké územie nohu, už ju nikdy len tak ľahko nedá preč. A to aj z čisto prestížneho dôvodu, keby sa teraz stiahli, dali by celému svetu najavo, že sú slabí. To v živote nespravia, radšej do dovedú do šialenstva. Tak, ako Američan nikdy nepustí ropu vo Venezuele, ani Rus už neodíde z Donbasu. Bez ohľadu na to, čo je morálne správne alebo nesprávne, pretože svet nie je spravodlivý. Po dvanástich rokoch konfliktu by sme sa na to mali pozerať čisto realisticky.
Máme tak pred sebou len dve možnosti:
- Prvá varianta je taká, že keď už budú mať všetci zainteresovaní nakradnuté a zarobené dostatočne, lídri ako Macron s Trumpom buchnú po stole. Nariadia Ukrajine, aby Rusom oficiálne odovzdali Donbas. Skončí to podobne ako to dopadlo s Krymom. Odprezentujú to ako diplomatický triumf a ukážu sa ako „tvorcovia mieru“. Hneď ako tieto územia prenechajú Rusku a ohlásia to ako víťazstvo, Francúzi prestanú „parler“ a začnú „gavariť“ a budú medzi prvými, ktorí vtrhnú naspäť aj so svojimi Peugeotikmi a Renaultikmi na ruský trh.
- Druhá varianta niektorá zo strán prekročí pomyselnú červenú čiaru, spustí tretiu svetovú vojnu a sme vybavení všetci.
- Snílkovia snívajú o variante číslo tri, že Rus sa zbalí a odíde domov, akoby sa nič nestalo. Čím viac mocní ľudia veria variantu tri, tým sme bližšie k variantu dva.
